Táto poviedka je prístupná iba po zadaní hesla.

Lesk na úver

„Aha, tam je náš nový objav. Myslím, že vám ho netreba predstavovať,“ zasmial sa muž v drahom smokingu a spolu s niekoľkými hosťami zamieril k švédskym stolom. V sále, kde sa večierok konal, ich stálo hneď niekoľko. Všetky boli strategicky rozmiestnené tak, aby boli na dosah, kdekoľvek sa hostia nachádzali. Pri jednom z nich postával Daniel.

Práve si nenápadne skontroloval manžetové gombíky. Každý detail jeho zovňajšku bol premyslený do posledného detailu. Od padnúceho slim fit obleku od Hugo Boss až po ťažkú vôňu Toma Forda, ktorá okolo neho vytvárala akúsi auru nedotknuteľnosti. Výrazne sa vymykal z vekového priemeru všetkých zúčastnených. Kým mnohých z nich už zdobili šediny či vrásky, ktoré sa silou-mocou snažili zahladiť drahými zákrokmi na estetických klinikách, on tieto starosti nemal. Veď mal iba dvadsaťsedem a celý život pred sebou.

Práve si usrkol zo šampanského a rýchlo sa natiahol po ďalšej jednohubke. Strčil si ju do úst napriek tomu, že predchádzajúce sústo ešte neprehltol. „Ten kaviár je dnes bezkonkurenčný,“ pomyslel si, no vedel, že rovnako by mu chutili aj obyčajné párky s horčicou. Dnes nemal vôbec čas a toto bolo, hoci sa už večer schyľoval ku koncu, jeho prvé dnešné jedlo.

„Daniel,“ ozval sa za jeho chrbtom trochu chrapľavý, no príjemne zafarbený priateľský hlas.

Ihneď vedel komu patrí. Nasadil profesionálny úsmev a obrátil sa k svojmu hostiteľovi.

Nasledujúce minúty strávil presne v štýle tých nudných biznisových večierkov, akých už absolvoval desiatky. Zvyčajne si z nich odniesol aspoň užitočný kontakt či drobnú známosť, o ktorej si myslel, že by sa mu v budúcnosti mohla hodiť. Zaujať a prevziať na seba úlohu zabávača bývalo preňho spontánne a až smiešne jednoduché. Inak tomu nebolo ani teraz. Bol prirodzene komunikatívny a galantný, čím si rýchlo získaval sympatie najmä u nežnejšieho pohlavia. Dnes to však akosi nefungovalo. Podvedome cítil, že tento večer je len zabitý čas.

„Až na ten kaviár,“ opravil sa v duchu.

Za poslednú polhodinu už trikrát nenápadne pozrel na hodinky a uvažoval, kedy to tu zapichne. Samozrejme, musel si nájsť dostatočne dôveryhodnú výhovorku, aby neurazil hostiteľa. Tým nebol nikto iný ako Walter Müller – chlapík, ktorý pred tridsiatimi rokmi stavil všetko na jednu kartu. Tou bolo odvetvie výroby poľnohospodárskych hnojív.

„Čo prosím?“ strhol sa, keď si uvedomil, že nastalo niekoľko sekúnd trápneho ticha. Všimol si, že pár hostí ho s očakávaním pozoruje.

„Drahý Daniel, vy snívate s otvorenými očami,“ usmial sa hostiteľ, no Daniel v jeho hlase začul miernu výčitku. „Slečna Allen bola zvedavá na silu vašich nervov, ktorú treba na uskutočnenie takýchto investícií.“

„Trh sa hýbe každú sekundu a ja patrím medzi tých, ktorí vedia čítať aj medzi riadkami,“ odvetil jednou z fráz, ktoré si dlhé hodiny cvičil pred zrkadlom. Potom sa jemne uklonil smerom k dotyčnej a sebavedome pozdvihol pohár. Aj toto gesto mal natrénované, a preto nikto nepochyboval o tom, že robiť podobné obchody je pre tohto mladého muža na dennom pariadku.

Debata sa rozprúdila a on si užíval pozornosť miestnej smotánky. Sem-tam sa nechal uprosiť a poodhalil aj niečo zo zákulisia svojho úspechu. Boli tu nielen skúsení finanční žraloci, ale aj rôzni zbohatlíci či začínajúci investori. Práve tí poslední menovaní prejavovali o jeho rady obrovský záujem. Pôsobil na nich ako magnet. Bodaj by nie. Ak záujem o Danielovu osobu náhodou opadol, Müller k nemu pritiahol novú skupinku so slovami: „Tento chlapík spravil za pol roka tristo percent zisk, spýtajte sa ho, ako sa to robí!“

V takýchto chvíľach ho okolostojace obecenstvo skutočne zahrnulo otázkami, pričom niektorí z tých naivnejších priam očakávali návod na to, ako sa cez noc stať prinajmenšom multimilionárom. V duchu si otrávene povzdychol, no navonok si stále držal obraz toho milého mládenca, ktorého okolie milovalo hlavne pre jeho ochotu podeliť sa o svoje vedomosti.

Skúsený poslucháč by zrejme odhalil, že Danielove postrehy typu „Trh je teraz nervózny“, alebo „Kto číta len čísla, je pozadu. Treba čítať emócie“, sú iba nič nehovoriace vety, ktorými sa dá vysvetliť úplne všetko. Takýmto sa však Daniel vyhýbal – mohli by mu svojimi poznámkami pošramotiť povesť.

Po štyroch hodinách mu už všetci pripadali mimoriadne otravní a jediné, čo si želal, bolo vypariť sa. Krátko pred polnocou sa mu to konečne podarilo. Čo najzdvorilejšie sa ospravedlnil, pričom si s ľahkým úsmevom poklepal po svojich rolexkách.

„Čas! Jediná vec, ktorú si zatiaľ nemôžem dovoliť kúpiť.“

Svižným krokom sa pobral k východu. Zbehol dolu po dlhých mramorových schodoch a obišiel gýčovú fontánu uprostred vstupnej haly. Ponáhľal sa. Až príliš neskoro si všimol, že večierok opustila aj slečna Allen. Keď vybehol von, už ju nezastihol. Kovaná masívna brána sa zavrela hneď ako jej snehobiela limuzína opustila pozemok.

„Do čerta,“ uľavir si síce nahlas, no dával si pozor, aby ho nik nezačul. Nemal rád, ak sa okolnosti vyvíjali inak ako si pripravil a toto mu všetky budúce plány mimoriadne skomplikovalo. Najradšej by do niečoho kopol, ale ovládol sa. Za prvé by ho mohol niekto vidieť a potom tu boli jeho nové topánky značky Santoni. Neostávalo mu nič iné, ako sa zmieriť s celou situáciou.

Cestou na parkovisko si Daniel vytiahol z vnútorného vrecka saka mobilný telefón. Už počas večierka zacítil, ako mu niekoľkokrát zavibroval, no vybavovať súkromné veci na mieste neprichádzalo do úvahy. Vtedy nemohol a teraz sa mu zasa nechcelo.

„Veď aj zajtra je deň,“ pomyslel si. Okrem toho presne vedel, čoho sa tie správy budú týkať, a túto chvíľu chcel čo najviac oddialiť.

Po niekoľkých krokoch zastal pred svojím autom. Bol to Mercedes EQS 580. Chvíľku obdivoval jeho plynulé línie a porovnával ich s ostatnými autami zaparkovanými vedľa. Mal ho rád, no ako spomenul na večierku: „Ten črep už má cez tri roky, treba sa poobzerať po niečom pohodlnejšom.“

Skôr ako motor luxusného elektromobilu nehlučne naskočil, pozrel sa Daniel do spätného zrkadla.

Jeho tvár bola presne taká, ako čakal – nesmierne unavená. Nie však od alkoholu. Dnes večer sa drahých fliaš škótskej ani nedotkol a pár pohárov šampanského sa predsa nepočíta... či áno?

Nie, trápilo ho čosi celkom iné. Napriek tomu, že večierok prebehol bez viditeľných komplikácií a hostiteľ bol celkom určite spokojný, on sám zlyhal na celej čiare.

Vysvitlo totiž, že slečna Allen – osamelá, asi šesťdesiatpäťročná milionárka, ktorá svoj majetok zdedila po rodičoch – je voči Danielovmu šarmu absolútne imúnna. Bol to ďalší podraz. Jeden z mnohých, ktoré mu osud v poslednom čase postavil do cesty.

Mercedes míňal pouličné lampy jednu za druhou. Lesk vysvietených rezidencií po niekoľkých minútach začal slabnúť, až sa napokon zmenil na monotónnu šeď tvorenú betónovými panelákmi.

Čakala ho ešte dlhá jazda a bolo mu jasné, že skôr ako za hodinu sa domov nedostane. Aby mu cesta rýchlejšie ubehla, zapol rádio. Práve v ňom hrala známa švédska kapela a svojím spievajúcim „Money, money, money / Must be funny / In the rich man's world“ ho po minúte vytočila takmer do nepríčetnosti.

Nervózne preladil na inú stanicu a potom na ďalšiu. Keď natrafil na znelku správ z domova i zo sveta, uznal, že toto vysielanie bude neškodné.

Prekľučkoval medzi pomalšími autami a konečne sa dostal na hlavnú cestu. Keď v diaľke zbadal červeno-modré záblesky policajných majákov, na okamih v ňom stuhla krv. Automaticky spomalil a dýchol si do dlane. Alkoholový opar bol síce jemný, ale stále citeľný. V duchu rýchlo prepočítaval, koľko pohárov šampusu vlastne otočil. K presnému číslu sa nedopátral, ale bolo to dosť na to, aby prišiel o vodičák. Policajnú hliadku minul s nohou jemne položenou na brzde a modlitbou na perách. Až keď v spätnom zrkadle zbadal, ako zastavili auto idúce za ním, s úľavou si vydýchol.

Hlásateľka v rádiu práve chladným hlasom oznamovala, že vojnový konflikt kdesi na Blízkom východe, ktorý mal za následok potopenie dvoch ropných tankerov, si vyžiadal najmenej stodesaťosemdesiatdeväť ľudských obetí.

V tom momente bolo Danielovi okamžite jasné, čo to znamená. Ohrozenie prepravných trás, masívne výpadky v dodávkach a okamžitý, nekontrolovateľný rast cien pohonných hmôt.

Zapátral v pamäti, no márne sa snažil spomenúť si, aká bola ráno cena za barel.

„Kašľať na policajtov,“ zaškrípal zubami a zošliapol pedál plynu takmer až na podlahu. Autá sa pred Danielovými očami mihali tak rýchlo, že nie jeho šoférske umenie, ale pud sebazáchovy ostatných vodičov zabezpečil, že sa zázrakom nikomu nič nestalo.

Keď dorazil domov, bola jedna hodina ráno. Sedel v aute už dobrých desať minút, no ešte stále kŕčovito zvieral volant. Premýšľal, čo sa to vlastne stalo. Naozaj sa proti nemu spriahol celý svet? S tou starou babou to mala byť tutovka. Pracoval na tom celé týždne. A teraz tí Arabi...

Zrazu si na niečo spomenul a vytiahol mobil. Neprečítané správy ignoroval; hľadal iba tú jednu jedinú. Našiel ju až takmer na konci zoznamu.

„Ahoj, kedy nás prídeš pozrieť? Čakáme ťa, príď. Cmuk. Mama.“

Do očí sa mu vtisli slzy. Tá správa bola takmer trištvrte roka stará a stále na ňu neodpovedal. Nebol čas.

„Keby som vtedy odpísal... keby som odcestoval a navštívil rodičov... keby...“

Daniel uťal svoje myšlienky a pevne stisol oči, aby zabránil slzám skotúľať sa po lícach, no nebol dosť rýchly. Okamžite si ich zotrel z tváre. Skôr ako vystúpil z auta, opatrne skontrolyoval okolie, akoby sa chcel uistiť, či jeho slabá chvíľka nemala očitého svedka.

Ulica bola našťastie prázdna. Stál tam iba jeho Mercedes a niekoľko iných, o dve triedy horších áut.

„Budem ho musieť zajtra vrátiť,“ napadlo mu.

„Vlastne už dnes,“ opravil sa v duchu, keď si uvedomil, že je dávno po polnoci. Mal ho z požičovne a každý deň ho stál nekresťanské peniaze.

K vyvýšenému vchodu do bytovky viedlo niekoľko schodíkov. Kým ich zdolal, vylovil z vrecka kľúče a po hmate našmátral ten správny. Skôr ako za sebou zabuchol dvere, všimol si, že pod mrežou na čistenie topánok sa čosi zalesklo.

Bola to päťdesiatcentová minca. S trpkosťou si spomenul na časy, keď by za tisícku ani nevstal z postele. Dnes sa však zohol a hoci len s ťažkosťami, mincu napokon zospodu vydoloval.

Keď sa dostal do budovy, privítala ho hustá tma. Poslednú žiarovku zo svietidla už dávno niekto ukradol. Keď sa to v priebehu mesiaca stalo tretíkrát, domovníkovi došla trpezlivosť a výveskou všetkým oznámil, že odteraz budú chodiť po tme. Čo však Daniela zarazilo ešte viac, bol silný acetónový zápach. Buď sa tu niekto oddával toluénovým radovánkam, alebo na stenách pribudli čerstvé grafity.

„Prekliate miesto,“ šepol do tmy, no v duchu vedel, že lepšie si aj tak nemôže dovoliť.

Na chodbe na moment zaváhal, no napokon sa rozhodol výťah ignorovať. Vykročil po schodoch, akoby chcel príchod do bytu čo najviac oddialiť.

„Ani tá kondička už nie je, čo bývala,“ zašomral si na štvrtom poschodí popod nos. Hoci spomalil ešte viac, nevzdal to.

Dvere svojho bytu napokon zatvoril mierne zadýchaný.